Foto: z otvorených zdrojov
Psychológ podrobne vysvetlil, ako sa im vyhnúť a normálne komunikovať s blízkymi
Spomeňte si na minulý vzťah, v ktorom ste sa cítili zranení alebo zradení partnerom a okamžite ste sa rozhodli, že už nikomu nedovolíte, aby vám ublížil. Ako píše psychológ Mark Travers v stĺpčeku pre Forbes, časom by tento postoj mohol vytvoriť odstup, a to aj v prípade blízkych priateľov.
Možno ste zistili, že sa s vami prestali kontaktovať, čím ste sa cítili odlúčení. „Ak vám to znie povedome, je možné, že hranice, ktoré ste si stanovili, vás nakoniec izolovali,“ poznamenal psychológ.
Traversová vymenovala 3 časté pasce, ktorým sa treba vyhnúť, ak sa chceme cítiť viac prepojení s ostatnými.
1. Prijatie hypernezávislosti ako zdravých hraníc
Niektorí z nás trvajú na tom, aby sme všetko robili sami, bez ohľadu na to, aké je to ťažké. V takom prípade sa osamelosť mení na nezávislosť, ktorá sa nám začne páčiť. Ale mení sa na problém, keď odmietame požiadať o pomoc, aj keď sa nám to zdá ťažké.
Ako vysvetlil psychológ, niekedy táto reakcia pochádza z minulých skúseností, keď požiadanie alebo dokonca očakávanie pomoci od druhých viedlo k bolesti a frustrácii, pretože sa neprejavili tak, ako sme možno očakávali.
Preto sa vyhýbame opätovnému požiadaniu o pomoc a stávame sa hypernezávislými. To sa stáva mechanizmom zvládania, keď si v mene nezávislosti staviame silné múry a presviedčame sami seba, že nezávislosť od druhých je sila. To môže viesť k chronickej osamelosti.
„Nie je hanba oprieť sa o ľudí vo svojom živote,“ ubezpečuje psychologička a dodáva, že hranice by mali pomôcť bezpečnejšie zvládať vzťahy, a nie úplne prerušiť väzby.
2. odcudzenie ľudí pri najmenšom nepohodlí
Podráždenie je malá cena, ktorú platíme za udržanie komunity. Niektorí z nás však zaujímajú prístup nulovej tolerancie, keď niekto ukáže chybu alebo urobí omyl. Aj keď je nevyhnutné chrániť sa, tento spôsob myslenia naznačuje, že musíme byť neustále v strehu, aby sme sa cítili bezpečne.
V istom zmysle sa takíto ľudia snažia predísť budúcej bolesti tým, že sa nikdy nespoliehajú na nikoho iného. Ak sa však táto reakcia na bolesť stane príliš aktívnou, môže spôsobiť, že človek začne príliš rýchlo odmietať iných, aj keď daná osoba nepredstavuje skutočnú hrozbu.
„Vždy, keď si stanovujeme hranice, musíme si pripomenúť, aby sme s druhými efektívne komunikovali, a nie sa im vyhýbali pri prvom náznaku konfliktu,“ radí Travers.
3. Používanie hraníc, aby ste sa vyhli prílišnému dávaniu, namiesto toho, aby ste si vyberali, kedy dávať späť.
Je rozdiel medzi dávaním a poddajnosťou. Možno ste zažili to druhé, ak niekto potreboval vašu pomoc a vy ste sa cítili povinní mu pomôcť, aj keď ste v skutočnosti nechceli.
Poddávanie sa môže viesť k pocitu vyhorenia, ak sa priveľmi namáhate v snahe niekomu pomôcť namiesto toho, aby ste rešpektovali svoje vlastné obmedzenia.
Ako však zdôraznil psychológ, nemusíte nastavovať rovnaké hranice pre každého. Je v poriadku, ak sa snažíte pomôcť blízkemu priateľovi, ktorý o to požiadal, bez toho, aby ste za to niečo očakávali.
„Poznanie rozdielu je spôsob, ako ich môžeme nastaviť a zostať v kontakte so svojimi blízkymi a zároveň chrániť seba,“ uviedol odborník.
Stránka nie je zabezpečená! Všetky vaše údaje sú ohrozené: heslá, história prehliadača, osobné fotografie, bankové karty a ďalšie osobné údaje budú použité útočníkmi.
